• Krajiny
• Organizácie
• Aktivity
• Mapa
• Kalendár
• Dotácie
• Výzvy
• eShop

Prejav Marcusa Formela k šiestemu výročiu bez Jána a Martiny

Popis udalosti/akcie/projektu:

Vážení protestujúci a protestujúce,

21. február je jeden z tých dátumov, na ktoré budeme podľa mňa spomínať ako na slovenskú verziu pádu dvojičiek. Všetci máme s tým obdobím spojené silné prežívanie, protesty, pocit frustrácie, ale taktiež aj závan nádeje na novú politiku. Protesty ktoré boli najväčšie od Nežnej Revolúcie. Protesty za slušné Slovensko, potom ako bol zavraždený Ján Kuciak a Martina Kušnírová vo Veľkej Mači.

Pre moju generáciu narodenú okolo prelomu milénií sa rok 2018 a jeho udalosti stali určujúcimi momentami nášho dospievania. Pamätám si ako ma moji rodičia odhovárali od účasti na prvom proteste, ktorý sa organizoval v Nitre. Na odhováranie a strach mojich rodičov som stroho odpovedal, že sa chcem zúčastniť histórie mojej krajiny. Bolo nás pár sto ľudí a vo veľkej zime som si prvýkrát zaštrngal kľúčmi. Bol som asi na všetkých týchto protestoch. Z malého námestia popri mestskom úrade sa potom presunuli na väčšie pri Divadle Andreja Bagara. Námestie, ktoré postavili komunisti na ukážku svojej moci, si zobrali občania, ktorí chceli posledné pozostatky totalitného režimu konečne vymazať zo spoločenského života. V tých časoch sa v denníku N písalo o tom, že v Nitre bola rekordná účasť a všade navôkol som cítil závan spoločenských zmien. V školských laviciach sme si s kamarátmi hovorili, že keď už padla aj červená bašta - Nitriansky Kraj - tak zmena bude musieť nastať. Rád by som poznamenal, že niekto ako ja - narodený v roku 2001 – dovtedy vo svojom 17 ročnom živote videl ako premiéra krajiny Roberta Fica okolo 10 rokov.

Po tých šiestich rokoch je premiérom mojej krajiny opäť Robert Fico, vo vláde je opäť SMER, ale vo svojej historickej najhoršej verzii. Spoločenská nálada je zlá a pozitívna budúcnosť krajiny sa môže javiť v nedohľadne.

Hoci, aktuálne sa môže zdať, že pamiatka Jána a Martiny je udupaná v zemi a zostali iba neforemné kosti, ktoré vystupujú zo slovenského močariska. Rád by som hovoril o opaku, o niečom, čo nám podľa mňa chýbalo v roku 2018 a čo sa podľa mňa teraz deje. A to je pomalý nástup slušnosti, za ktorú sme protestovali. Je to pomalé a ťažkopádne, ale všímam si na svojom okolí, že si to začína ceniť viac ako široké ramená, špicaté lakte a ostrý slovník a pomaly sa to pretavuje do spoločnosti, teda aspoň tak to ja vnímam vo svojej generácii.

Musím na tom pracovať, o to usilovnejšie ako sa nám Andrejovia Dankovia, Pellegriniovci, Ficovci, Glukovci a iní vulgarici snažia slušnosť z verejného života vykynožiť a prinavrátiť vládu najsilnejšieho alfa-samca.

Musíme si začať ceniť slušnosť viac ako drzosť a vulgaritu. Keď som bol dieťa, tak mi moji rodičia hovorili že “so slušnosťou ďalej zájdem”. O dekádu neskôr sa táto fráza radikálne zmenila “na Slovensku sa so slušnosťou nič vyriešiť nedá”.

Bohužiaľ vnímam aj to že sa drzosť a vulgarita sa stala jediným funkčným mechanizmom ako dosiahnuť na to, na čo máme nárok. A veľa ľudí sa k týmto metódam uchyľuje, pretože nemá na výber. Dúfam, že v hrubosti sa ťažko nachádza pasia. K hrubosti sa uchyľujeme, pretože sa snažíme domôcť sa toho, na čo máme nárok / právo, alebo na čo si platíme dane a odvody. Sociálne služby, zdravotnícke úkony, úradné všakovaké vybavovačky.

Musíme vysunúť na okraj spoločnosti, čo tam patrí. Musíme začať od seba, musíme si začať viac ceniť slušnosť nie ako niečo čo je štandardné, ale ako niečo čo sa môže stratiť rýchlejšie ako miliarda pre digitalizačné projekty štátu vo forme slovensko.sk. Musíme učiť svoje deti a okolie slušnosti k iným ľuďom, ale aj k miestu kde žijú, k prírode a iným veciam.

Za slušnosť a slobodu a oplatí bojovať, hlavne vo chvíli keď je jej málo.

Viem, že toto je pietna spomienka na vraždu dvoch mladých ľudí, ktorí položili život za prácu pre nás všetkých, pre ďalšie generácie.

Viem, že sa počas pietnych spomienok drží minúta ticha, ale dovolím si vás poprosiť o minútu hluku.

Pretože sa domnievam, že ani Ján ani Martina a ani ich smútiaci rodičia by nechceli by sme boli ticho.

Viem, že to bude evergreen, ale vytiahnime svoje kľúče a minútu štrngajme na ich počesť.

Ďakujem

Marcus Formel - študent Luxemburskej univerzity

Aktuálne prebiehajúce krajanské aktivity a projekty v krajine Luxembursko z oblasti Občianska angažovanosť