Zbierka na podporu vydania Slovenský Shakespeare v americkom exile
Organizátor
Únia slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska
Slovenská republika (5 000 000 krajanov)
Dátum realizácie
Oblasť
Informácie
Popis udalosti/akcie/projektu:
Vyrovnávanie sa s básnickým a dramatickým dielom Williama Shakespeara je znakom kultúrnosti toho-ktorého (nielen) európskeho národa, keďže jeho dielo nesporne patrí do kánonu západnej literatúry a kultúry vôbec. Monografia Slovenský Shakespeare v americkom exile rozhodujúcim spôsobom dopĺňa a prehodnocuje doterajšie bádania a reflexie o dejinách slovenského shakespearovského prekladu od konca 18. storočia až do súčasnosti.
V prvej časti autor historickou a kritickou metódou opisuje doteraz známe dejiny slovenských prekladov Shakespearovej dramatickej tvorby. Vytvára ich vlastnú periodizáciu, ktorá sa stáva predpokladom ďalších úvah, keď toto obdobie rozdeľuje na základe vzťahu medzi dramatickým textom a jeho potenciálnou divadelnou konkretizáciou na tri zásadné časové etapy: literárne (1790 – 1900), divadelné (1944 – 1994) a teatrálne (1994 –) obdobie s tým, že k prvým dvom fázam priraďuje aj prechodné periódy, a to epilóg k literárnemu obdobiu (1900 – 1908) a prológ k divadelnému obdobiu (1908 – 1944).
Kvalitatívnu a kvantitatívnu disparátnosť jednotlivých prekladov Shakespearových drám vysvetľuje pomocou vlastnej teórie literárnej genézy prostredníctvom reflexie myšlienok Stanislava Rakúsa a ich rozvíjania. Na základe principiálneho pojmového rozlíšenia medzi literárnym textom a literárnym dielom navrhuje uvažovať o literárnej genéze ako o súvzťažnosti dvoch fenoménov – literárnej fylogenézy (vývoj; literatúra ako nominálne umenie sa kvalitatívne nevyvíja) a literárnej ontogenézy (vývin; literatúra ako reálne dielo sa kvantitatívne vyvíja). Z pohľadu autora je text konečný a dielo je vždy v stave zrodu. Diela sú živé svojimi čitateľmi, text je mŕtvy (definitívny) z rozhodnutia autora.
Rozhodujúca časť knihy sa podrobne venuje doteraz literárnovedne nereflektovaným slovenským exilovým prekladom hier Williama Shakespeara, ktorých autormi sú Karol Strmeň a Andrej Žarnov.
Andrej Žarnov (1903 – 1982) je umeleckým pseudonymom lekára Františka Šubíka a výrazného predstaviteľa slovenskej medzivojnovej poézie. Ako patológ sa zúčastnil na vyšetrovaní masakry v Katyńi z čias druhej svetovej vojny, čo z neho spravilo v komunistickom Česko-Slovensku nepohodlného svedka sovietskeho teroru. Po prvom neúspešnom pokuse o útek a väznení emigroval v roku 1952 do Rakúska, resp. Nemecka, odkiaľ odišiel do Spojených štátov amerických, kde svoj život aj zavŕšil.
Karol Strmeň (1921 – 1994), pôvodným menom Karol Bekényi, bol vo svojom živote utečencom dvakrát. Po Viedenskej arbitráži a okupácii južného Slovenska musel z domova odísť prvý raz, na sklonku druhej svetovej vojny opúšťa vlasť nedobrovoľne opäť a po krátkej európskej anabáze končí takisto v Spojených štátoch amerických. Je dominantným predstaviteľom slobodnej slovenskej kultúry rozvíjanej v zahraničnom exile a patrí k najvýznamnejším slovenským básnikom a prekladateľom vôbec. Sám aktívne ovládal trinásť jazykov a prekladal až z dvadsiatich piatich svetových jazykov.
V oboch prípadoch – tak u Žarnova, ako aj pri Strmeňovi – ide o kritické vyrovnávanie sa so samotným prekladom vo vzťahu k originálu a porovnávanie so súdobými, príp. súčasnými prekladmi. Pri uvažovaní nad motiváciou prekladateľov autor dospieva k záveru, že zatiaľ čo Strmeň prekladal z umelecko-kultúrnych pohnútok, Žarnova k prekladu viedli historicko-politické dôvody.
Výsledkom archívnej a editorskej práce autora je vôbec prvé publikovanie troch Strmeňových rukopisných fragmentov z jeho zachovaných prekladov Shakespearových drám. Časopisecký preklad Andreja Žarnova po kritickom zhodnotení a verzologickej úprave je zasa prvýkrát publikovaný s rešpektom voči originálnemu pôdorysu textu, keď sa rozlišujú prozaické a veršované časti Shakespearovej pôvodiny.
Osobitný priestor je venovaný Shakespearovmu básnickému dielu, konkrétne jeho jedinej zbierke poézie Sonety, ktorú čiastočne preložil aj Karol Strmeň, pričom väčšia časť z jeho prekladov sa zachovala len v básnikovej rukopisnej pozostalosti. Podobne ako množstvo ďalších Strmeňových diel, ani tieto preklady Shakespearových básní do dnešných dní ešte neboli literárnovedne reflektované. V kontexte doterajších známych slovenských prekladov autor ukazuje Strmeňa ako prekladateľa, ktorý suverénne prekonáva súdobé pokusy o čo najlepšie prebásnenie Shakespearovej poézie a je dôstojným partnerom aj tým súčasným.
Metodologickým experimentom je kapitola, v ktorej sú skúmané možnosti uplatnenia filozoficko- antropologických kategórií v teórii umeleckého prekladu vo vzťahu k fenoménu lásky a jej rozličným dimenziám. Príspevok k samotnej teórii translatológie tvorí i vstupná úvaha, v ktorej autor odlišuje problematiku starnutia prekladu v rovine formy od prekonávania prekladu v rovine významu, resp. interpretácie textu. V závere sa autor hlási k chápaniu umenia v duchu kresťanskej mystiky a filozofie ako k odoberaniu toho, čo je navyše – a takto vníma aj fenomén umeleckého prekladu.
Iniciatívu môžete propagovať v svojom okolí, aj prostredníctvom sociálnych sietí.
Viac informácií:
https://donio.sk/zachranme-shakespeara
