• Krajiny
• Organizácie
• Aktivity
• Mapa
• Kalendár
• Dotácie
• Výzvy
• eShop

Slovenská dolnozemská knižná bibliografia a bibliografia periodika Banátsky rozsievač

Popis udalosti/akcie/projektu:

Účel projektu

Dotácia bude použitá na vytvorenie bibliografickej databázy doposiaľ publikovanej knižnej literatúry dolnozemských Slovákov, resp. sumarizácia kníh zo všetkých krajín zasiahnutých projektom. Bibliografia bude vypracovaná v súlade so súčasnými štandardami knižničnej a informačnej vedy a bibliografické údaje spracované podľa bibliografickej metodológie a pre každý bibliografický údaj uvedené kľúčové slová, na základe ktorých sa bádateľ bude orientovať v bibliografii. Výsledkom bude tiež aj prezentácia bibliografického materiálu odbornej verejnosti na vedeckej konferencii B. Bystrici, resp. publikovanie databázy v recenzovanom vedeckom historickom časopise. Druhým projektom je vyhľadanie časopisu Banátsky rozsievač a vypracovanie bibliografie a digitalizácia. Je to jediné periodikum, ktoré vychádzalo počas II. svetovej vojny medzi vojvodinskými Slovákmi a zapĺňalo prázdny priestor, ktorý vznikol zánikom Národnej jednoty (apríl 1941) a pred začiatkom vychádzania Hlas ľudu (október 1944).

Charakteristika projektu

Slovenská minorita v krajinách, ktoré budú zasiahnuté projektom (Srbsko, Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko a Bulharsko) vznikla pred 250 – 300 rokmi ako súčasť vtedajšej migrácie na tzv. Dolnú zem. Pojem „Dolná zem“ sa chápe na rozličné spôsoby. Prof. Miroslav Kmeť ho v širšom zmysle slova definuje ako rozsiahle územie uhorských stolíc (po roku 1848 žúp) južne od hraníc dnešného slovenského štátu a v užšom zmysle slova, územie na juh od pomyslenej čiary Budapešť – Miškovec – Nové Mesto pod Šiatrom. Jednoduchšie povedané, je to územie dnešného Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska (príp. Bulharska), kde žijú Slováci. Slováci sa na Dolnú zem začali sťahovať ešte v 17. storočí v procese etnickej migrácie európskeho obyvateľstva, čo bolo výsledkom sociálno-ekonomických podmienok danej doby. Sťahovanie príslušníkov slovenského etnika na Dolnú zem, ktorá bola po ukončení osmanskej vlády vyľudnená, predstavovalo dlhodobý a viacstupňový/viacfázový kolonizačný proces, nie však jednorazový migračný pohyb. Novousadlíkov v danej oblasti označujeme aj pod pojmom dolnozemskí Slováci, ktorý nie je iba bádateľských konštruktom, ale už od konca 18. storočia aj frekventovaných identifikačným pojmom. Regióny so slovenskými komunitami, resp. enklávy mali mnohé podobnosti, avšak na druhej strane sa diferencovali, na čom mala zásluhu ich geografická, hospodárska, sociálna, kultúrna, interetnická či intraetnická rôznorodosť. Kultúra každého etnického či národnostného kolektívu, ktorý sa z nejakých príčin odtrhol od pôvodného etnika a žije v prostredí inojazyčného väčšieho kolektívu alebo národa, sa vytvára a mení podľa svojských zákonitostí menšinového bytia. Dolnozemské prostredie bolo v rôznych historických obdobiach nositeľom mnohých národnobuditeľských hnutí, aj keď sa po rozpade Rakúsko-Uhorska (r. 1918) pôvodne relatívne jednotné slovenské komunity sa dostali do niekoľkých štátov – Maďarska, Rumunska a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, a ich postavenie ako menšiny sa značne líšilo. Myšlienka založiť stredoškolské inštitúcie pre Slovákov na Dolnej zemi, resp. v Južnom Uhorsku vznikla ešte v 19. storočí a to hlavne na konventoch evanjelickej cirkvi. Pre založenie takejto inštitúcie chýbal jednotný center dolnozemských Slovákov, aj keď v tomto období vznikali centrá slovenskej kultúry (Sarvaš, Čaba, Petrovec, Stará Pazova, atď.), na otvorenie celoslovenského gymnázia pre všetkých Slovákov z Dolnej zeme chýbalo národnostných síl a záujmov. Vhodné podmienky nastali iba skončením prvej svetovej vojny. Nárastom hmotnej základne slovenského národa na Dolnej zemi a prejav deficitu národných vzdelancov , vyústilo potrebu zakladania centier vzdelávaní. Začína sa formovať spolková činnosť, zakladajú sa prvé gymnáziá (V Petrovci 1919, v Nadlaku 1945, v Maďarsku po roku 1946), Matica slovenská v Juhoslávii 1932, Antifašistický front Slovákov Maďarsku, Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku atď. Tým spôsobom sa zabezpečila ustavičná produkcia slovenských vzdelancov pre svoje potreby a zabezpečilo kvalitnejšie a plnšie začleňovanie sa do prostredia ktorom žije, posila pre nadaný dorast a osvedčovanie svojej podstaty. Neskoršie vznikla Katedra slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Oradei, Oddelenie slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade, ktoré mali za úlohu vzdelávať odborníkov, ktorí prispievali k zveľaďovaniu slovakistickej vedy medzi dolnozemskými Slovákmi. Súčasná situácia dolnozemských minoritných prostredí je v mnohých ukazovateľoch opačná. Od vojny v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch dochádza k odlivu inteligencie. Veľká časť sa vracia na Slovensko s predstavou vysnívanej domoviny, z nich však veľká časť pokračuje aj v ďalšej migrácii do západných krajín Európy a zámoria.

Predložených projektom vychádzame z predpokladu, že vytvorenie databázy knižných materiálov, ktorých cieľom bude prechod od romantizujúcich zdrojov ku zdrojom objektivizovaným, resp. diferenciácia medzi laickou a odbornou knižnou produkciou, prinesie konečným prijímateľom vyššiu úroveň poznania, ktorú budú vedieť využiť pri svojom ďalšom odbornom raste: ak ostanú vo svojom pôvodnom minoritnom prostredí, budú vedieť odborne pracovať so zdrojmi literatúry vo svojich odboroch. Ak sa rozhodnú migrovať, budú vedieť objektívnejšie vnímať svoje nové prostredie. V každom prípade však ostanú príslušníkmi minority – buď slovenskej vo svojej súčasnej krajine, alebo slovenskej v inej krajine západnej Európy. Aj na Slovensku ostanú príslušníkom minority – v súčasnom štádiu povedomia o Slovákoch žijúcich v zahraničí sa stanú Srbom, alebo Maďarom na Slovensku. Hlavnými partnermi pri vytvorení bibliografickej databázy budú Centrum pre výskum dejín a kultúry Dolnozemských Slovákov pracuje pod vedením prof. PaedDr. Miroslava Kmeťa, PhD. od roku 2019 a Metodické centrum pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Centrum pre výskum dejín a kultúry Dolnozemských Slovákov je osobité záujmové združenie vedecko-výskumných pracovníkov pri Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja v Banskej Bystrici, ktoré vzniklo v záujme napĺňania vedecko-výskumného poslania FF UMB v oblasti výskumu historické vedy a etnológia so zameraním na výskum dejín a kultúry komunít dolnozemských Slovákov, čiže enklávno-diasporálnych spoločenstiev Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku (v historickej retrospektíve aj v Bulharsku), ako aj prezentovania výsledkov tohto výskumu. Jeho cieľom je multidisciplinárny a interdisciplinárny vedecký výskum a prezentácia výsledkov bádania predovšetkým v odboroch história, etnológia, dejiny umenia, kulturológia, muzeológia, resp. aj lingvistika a literárna história; rozvíjať dokumentovať a prezentovať kultúrne dedičstvo „slovenskej Dolnej zeme" na Slovensku; poskytnúť široký tematický priestor pre realizáciu záverečných prác študentov zriadenie a budovanie Knižnice dejín a kultúry dolnozemských Slovákov, predstavujúcu kľúčovú databázu odbornej a popularizačnej knižnej produkcie na základe ktorej bude možné vytvorenie on-line databázy digitalizovaných prameňov pre výskumníkov, zaoberajúcich sa touto tematikou. Centrum aktívne spolupracuje s jediným špecializovaným pracoviskom na Slovensku – Metodickým centrom pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Vďaka Metodickému centru aj vďaka dlhoročnej angažovanosti profesora Kmeťa v dolnozemskej problematike sme na jednej strane dokázali sumarizovať kontakty na široké a rôznorodé spektrum slovenských minorít v zahraničí, na druhej strane sme identifikovali viaceré vzdelávacie potreby v týchto prostrediach. Jednou z identifikovaných potrieb bola aj potreba podstatného skvalitnenia prístupu študentov vysokých škôl a ich pedagógov k odborným vedomostiam. Jedným zo znakov súčasnej odbornej činnosti v oblasti dejín a kultúry slovenských minoritných prostredí je aj skutočnosť, že odborníci navzájom málo spolupracujú. Jednotlivé odborné činnosti priamo v minoritných prostrediach realizuje len úzka a málo početná skupina odborníkov na univerzitách. Tí však pôsobia na univerzitách svojej domovskej krajiny a ich logickou úlohou je aj realizácia ďalších odborných činností. Ďalšou skupinou, ktorá v minoritných prostrediach realizuje odborné činnosti v oblasti vedy a výskumu je skupina vysokoškolských študentov, ktorí po svojom prechode do praxe v pozícii pedagógov stredných aj základných škôl spravidla pokračujú vo svojich odborných bádaniach. Aj univerzitné prostredia na Slovensku siahajú po odborných činnostiach v prostredí slovenských minorít v zahraničí. Tie však spravidla nespĺňajú požiadavku komplexnosti v prístupe k téme. Profesor Kmeť z Katedry histórie UMB, je jediným historikom na Slovensku ktorého špecializáciou je práve problematika tzv. dolnozemskej slovenskej minority. Práve výsledkom aj jeho odborných zistení je potreba skvalitniť výmenu informácií medzi odborníkmi a odbornými pracoviskami, z dôvodu, lebo sa počnúc od základných škôl a gymnázií na Dolnej zemi minimálne vyučujú slovenské dejiny, kultúra. Z druhej strany málokto na Slovensku nielenže pozná dejiny týchto Slovákov ale, málokto vie, že súčasne nejaký Slováci mimo Slovenskej republike sú. Hlavným cieľom projektu je podstatné skvalitnenie podmienok a príležitostí pre výskum tých príslušníkov slovenských minorít v zahraničí, ktorí pracujú a študujú, resp. študovali na vysokých školách. Príslušníci minorít totiž študujú na vysokých školách vo svojich krajinách, ktoré sú prirodzene určené majoritnému domácemu etniku. Aj keď sú pre štúdium minorít vytvorené podmienky pre ich štúdium v materskom jazyku, spravidla študujú len časť svojho vysokoškolského štúdia v tomto jazyku, väčšinu potom študujú v jazyku majoritného etnika krajiny. To má v konečnom dôsledku vplyv aj na obsah a rozsah odbornej literatúry, ktorá sa vzťahuje k problematike minoritného slovenského etnika. Hlavným cieľom bude práca na odbornej bibliografickej databáze, ktorá v súčasnosti nie je k dispozícii. Takáto databáza v skutočnosti neexistuje a výskumník, ktorý začína s heuristikou, resp. zhromažďovaním relevantných prameňov naráža na problém, kde, ako a čo hľadať. Neexistujúca sumárna bibliografická databáza odbornej literatúry v konečnom dôsledku významne komplikuje a sťažuje činnosť cieľovej skupiny – odborníkom a študentom na vysokých školách v partnerských krajinách, ktorí sa venujú problematike slovenskej etnickej minority v zahraničí. Rovnaký problém zaznamenávame aj u vedľajšej cieľovej skupiny, ktorou sú pedagógovia slovenských škôl a centier v zahraničí – tými sa stanú aj súčasní študenti vysokých škôl v zasiahnutých krajinách. Práca na vypracovaní databázy si vyžaduje mnoho výjazdových ciest nielen do slovenských knižníc na Slovensku ale prioritne do krajín so slovenskou komunitou na Dolnej zemi, resp. do krajín zasiahnutých projektom.

Druhým projektom je Bibliografia a digitalizácia periodika BANÁTSKY ROZSIEVAČ. Je to jediný časopis, ktorý vychádzal vo vojnovej Juhoslávii (1943-44) vo Vojvodine a zapĺňal prázdny priestor, ktorý vznikol zánikom Národnej jednoty (apríl 1941) a vychádzal pred periodikom – Hlas ľudu (október 1944). Je to prvý slovenský časopis, ktorý vychádzal v Banáte, v Kovačici v tlačiarni Samuela Murtina (ak tu nezaradíme Torontálsky priateľ ľudu, ktorý bol hospodárskym časopisom pre roľníkov a vychádzal v maďarskom, nemeckom, slovenskom, rumunskom a srbskom jazyku vo Veľkom Bečkereku (Zreňanine) od marca roku 1899). Spomínaná tlačiareň už neexistuje a žiadne archívne materiály o nej nenájdeme ako v srbských vo Vojvodine tak ani slovenských archívoch na Slovensku. Musím hneď podotknúť, že časopis Banátsky rozsievač nenájdeme v žiadnej knižnici v Srbsku, Maďarsku či na Slovensku. Nenájdeme ho v žiadnom štátnom archíve ani v archívoch cirkevných zborov. Doteraz sa mi nepodarilo nájsť všetky čísla časopisu, preto jeden z dôležitých cieľov bude vyhľadať všetky čísla periodika v Kovačici, Aradáči, Padine, Jánošíku, či v iných slovenských obciach v Banáte (Vojvodine) v ktorých tento časopis mal svojich predplatiteľov. Niektoré čísla periodika som našiel v súkromných archívoch či povalách starých domov, avšak neúplne a nekompletné. Niektoré čísla dodnes chýbajú a preto cieľom bude ich vyhľadanie a digitalizácia všetkých čísel časopisu a tým spôsobom kompletizácia periodika a jeho sprístupnenie širšej verejnosti. Následne by som vypracoval bibliografiu článkov v periodiku podľa bibliografickej metodológie spracúvania bibliografií takéhoto druhu.
Niečo z histórie časopisu: zánikom Československa, resp. po faktickom zániku druhej česko-slovenskej republiky v roku 1939 a zánikom kráľovstva Juhoslávie v roku 1941 Slováci, najmä tí banátski, zostali odseknutí od slovenského sveta. Najviac bolo cítiť absenciu slovenského periodika, resp. tlačeného slovenského slova, knihy či časopisu. Banát bol, ako územie s osobitým štatútom počas druhej svetovej vojny pripojený k Srbsku, kde skutočnú moc mali domáci Nemci (Volksdeutsche). Z druhej strany Báčka bola okupovaná a anektovaná k Maďarsku a tým pádom Slováci v Banáte zostali separovaní aj od svojich rodákov v Báčke. Ideu vydať kalendár, resp. časopis posilnila aj skutočnosť, že v apríli v roku 1941 vojvodinskí Slováci zostali bez Národnej jednoty, jediných slovenských novín, resp. tlačeného slovenského periodika. Po roku 1941 si však nemohli zadovážiť ani tlač zo Slovenska či Maďarska a nemali prístup ani k Národnému kalendáru v Petrovci. Uprostred nepriaznivej vojnovej doby a v snahe poskytnúť Slovákom v Banáte vlastné tlačené slovo vyšiel v Kovačici, jediný kalendár vydaný Slovákmi v Banáte - Banátsky slovenský kalendár na obyčajný rok 1943. Jeho význam leží v tom, že bol tlačený počas druhej svetovej vojny a je jediný kalendár vydaní banátskými Slovákmi v 20. storočí.
O niečo neskoršie sa časť banátskej a kovačickej slovenskej inteligencie rozhodla, pravdepodobne posmelená faktom, že im dovolili vydať už spomínaný kalendár, vydať aj časopis. Tým pádom dňa 21. februára 1943 zborový konvent slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Kovačici rozhodol, že vydavateľom časopisu bude cirkev. Už na jeseň 1. septembra v roku 1943 začal vychádzať prvý slovenský banátsky mesačník – Banátsky rozsievač. Je to aj prvý slovenský časopis, ktorý vychádzal v Kovačici. Majiteľom a vydavateľom bol Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Kovačici (Banát), zodpovedným redaktorom učiteľ a správca školy Ondrej Miháľ a spoluredaktor učiteľ Jozef Šiffel. Časopis vychádzal od 1. septembra v roku 1944, keď vyšlo prvé číslo, do septembra v roku 1944 (spolu 13 čísel vrátane dvojčísla 7-8). Časopis vychodil raz mesačne v podobnom formáte a forme ako časopis Dolnozemský Slovák (1902-1920). Časopis sa tlačil v Knihtlačiarni Samuela Murtina v Kovačici (Banát). Rozsah časopisu mal spravidla 8 strán (výnimkou je číslo 1/1944, ktoré obsahuje 10 strán). Cena jedného výtlačku bola 6 din. a predplatné na celý rok vynášalo 60 dinárov. Údaje o počte výtlačkov sa v samotnom časopise neuvádzajú. Rozmery všetkých čísel sú 21x30 centimetrov (šírka sa pohybuje v rozpätí 28,5 – 30 cm).
Spoluredaktorom Miháľovi a Šiffelovi veľmi pomáhal kovačický farár a senior Jozef Janiš, správca Slovenského evanjelického sirotinca a organizátor nielen cirkevného ale aj kultúrneho života v tej dobe v Kovačici. Časopis podporovali aj samotní kovačičania peňažnými zbierkami. V týždenníku Hlas ľudu zo 4. septembra 1993, na s. 5, nájdeme zaujímavý článok Jána Koreňa pod názvom Banátsky rozsievač – rozsievač duchovnej kultúry. Ide o zaujímavý rozhovor autora so synom seniora Janiša – MUDr. Jozefom Janišom v Bratislave, ktorý sa zmienil o časopise: „Banátsky rozsievač zohral veľkú úlohu v danom období, lebo zachránil našich ľudí, usmernil ich správnym smerom, najmä po národnej stránke: aby sa nestratili, aby nezúfali, aby vydržali. Načim skutočne obdivovať odvahu a smelosť tých, ktorí boli zodpovední za časopis, že podložili chrbát a umožnili našim Kovačičanom a vôbec banátskym Slovákom, aby mali niečo, čo ich podporí v budúcom živote.“
V nepodpísanom redakčnom úvodníku prvého čísla Banátskeho rozsievača pod menom Na cestu ... sa dozvedáme o dôvode a potrebe vydávania takéhoto časopisu: „Po vojne, odtrhnutý súc od nášho užšieho strediska dolnozemských Slovákov, Petrovca, a tak tiež aj od našej Starej vlasti, ostali sme my Slováci v Banáte úplne bez tlačeného slova a najmä bez denníkov a časopisov. Ak s času na čas aj dostaneme zo Slovenska alebo Maďarska nejaký časopis, to ešte nevyhovuje našim potrebám. Takéto okolnosti vynútili zjavenie sa tohoto časopisu. Dňa 21. februára 1943. roku sborový konvent slov. ev. a. v. cirkvi kovačickej uzavrel, že cirkev sama bude vydávať časopis.“ Ďalej sa v úvodníku dozvedáme o samotnej koncepcii Banátskeho rozsievača: „Keďže tento časopis má slúžiť celej slovenskej verejnosti v Banáte, je potreba, aby sme sa okolo neho soskupili všetci. Preto apelujeme na všetkých činiteľov verejného života, na všetkých ľudí, ktorí môžu perom narábať, jak z radov inteligencie tak aj z radov pospolitého ľudu? na všetkých, ktorým na srdci leží kultúrne pozdvihnutie slovenského ľudu v Banáte, aby sa za časopis zaujali a aby do neho prispievali ako kultúrnymi tak náboženskými , hospodárskymi a inými poučnými článkami ako aj rôznymi informatývnymi drobničkami zo svojho domáceho prostredia. (...)“
Banátsky rozsievač bol nekaždodenným fenoménom v živote kovačicanov či banátskych Slovákov všeobecne. Preto v č. 3/1943 nájdeme zaujímavú úvahu Michala Filipa, vtedy pôsobiaceho v Kovačici: „Banátsky rozsievač“ vpálil cez slávobránu do života ako najnovšia kultúrna novinka a rozsvietil temné horizonty slovenskej prítomnosti.“
Na základe dostupných čísel, obsahovú stránku Banátskeho rozsievača charakterizujú rôznorodé príspevky: historické, nábožensko-filozofické, ľudovýchovné, príspevky z oblasti výchovy a vzdelávania, školstva a osvety, oblasti hospodárstva, poľnohospodárstva a družstevníctva, finančníctva, príspevky z oblasti zdravotníctva a zverolekárstva ale aj príspevky z literatúry, športu, divadelníctva či jazyka. Nájdeme tu aj detské práce a značný počet drobných správ zo slovenských banátskych osád ako aj slovenského sveta. Ako vidíme podľa rôznorodosti, časopis zoskupil veľký počet spolupracovníkov z rôznych oblastí na rôzne témy z najrozličnejších častí Banátu. O záujme pre časopis svedčia aj jeho predplatitelia, ktorých okrem z Kovačice bolo: z Padiny, Veršecu, Jánošika, Zreňaninu (Veľký Bečkerek), Kačareva (Franzfeld/Kraljićevo), Aradáča, Vojvlovice, Belehradu, Crepaje, Debeľače, Hajdušice, Sakuli, Tomaševca, Bieleho Blata a Ostojićeva (Pot. Svätý Mikuláš).
Posledné číslo časopisu vyšlo v septembri 1944. Nemôžeme z istotou nič konkrétne povedať o jeho zániku a ukončení vychádzania. O jeho zániku nič nenaznačuje ani úvodník posledného čísla pod menom Prvé výročie. Uvádzajú sa v ňom ťažkosti s ktorými redaktori bojovali, ale nič nenaznačuje okolnosť, že časopis zanikne. Z úvodníka vyberáme: „Práve rok je tomu čo „my chytili sme sa do služby ducha“ a umožnili tak uzrieť svetlo sveta „Banátskemu rozsievačovi“. Práve rok, nie je dlhý vek, ak povážime čo všetko sa mohlo na vytýčenej úlohe vykonať a - nesplnilo sa? a nie krátky ako spočítame všetko to, čo vpletalo sa tomuto nášmu dielu v cestu (...). Keď dali sme sa do tejto práce boli sme si vedomí toho, že „prejsť musíme života cestu tŕnistú“. Na konci však prvého roku vychádzania nášho časopisu s veľkým zadosťučinením konštatujeme, že národ porozumel našim snahám a preto s právom sa nádejeme, že práca naša, ktorú v prospech nášho ľudu konáme, i v budúcnosti požehnaná bude. V tom mene vstupujeme do druhého ročníka pevne veriac, že nám donesie hojnejšiu žen od onej v minulosti“. Môžeme iba predpokladať, že zo zánikom časopisu mala skutočnosť, že 3. októbra 1944 bola oslobodená Kovačica a už sa nazeral koniec vojny, alebo že v Petrovci už 19. októbra 1944 vyšlo prvé číslo slovenských novín Hlas Ľudu.
Banátsky rozsievač, tak ako pred ním Banátsky slovenský kalendár (ktorý však v knižniciach nájdeme) boli predsa svojráznou kronikou nielen o živote Slovákov, ale aj kronikou o spolužití Slovákov s ostatnými národmi a národnosťami Vojvodiny. Aj napriek nepriaznivým podmienkam uskutočnili časť svojho predsavzatia – účinne oboznamovali banátskych Slovákov s ich minulosťou i životom v jednotlivých osadách, o čom svedčia početné príspevky. Ich význam leží v tom, že spájali všetkých banátskych Slovákov, odtrhnutých nielen od Slovenska, ale aj ostatných Slovákov vo Vojvodine počas nepriaznivých rokov druhej svetovej vojny a boli práve tým „smerodajcom“, či podporou, ktorú ľudia možno aj nevedome ale naisto potrebovali.

Očakávaný prínos projektu

Hlavný prínos projektu bude teda vytvorenie bibliografickej databázy, zameranú na knižnú publicistiku dolnozemských Slovákov, resp. výsledkom projektu bude sumarizácia doposiaľ publikovanej knižnej literatúry zo všetkých krajín, ktoré budú zasiahnuté projektom (Srbsko, Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko, príp. Bulharsko). Bibliografia bude vypracovaná v súlade so súčasnými štandardami knižničnej a informačnej vedy a bibliografické údaje spracované podľa bibliografickej metodológie, s tým že by sa pre každý bibliografický údaj uviedli aj kľúčové slová (štandardne nepárny počet slov, najčastejšie 5 alebo 7), na základe ktorých sa budeme vedieť orientovať v bibliografii a používateľ dostane výber literatúry a zadanú tému a to na základe kľúčových slov. Vytvorená knižná bibliografická databáza poslúži pri odbornom spracovaní výsledkov a po ukončení projektu bude k dispozícii všetkým zainteresovaným, ako jedna z podporných častí výsledného materiálu. Výsledkom bude tiež aj prezentácia bibliografického materiálu odbornej verejnosti na vedeckej konferencii Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (IV. štvrťrok 2024), resp. publikovanie databázy v recenzovanom vedeckom časopise. Bibliografická databáza bude sprístupnená na stránke Metodického centra pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Taktiež sa po spracovaní výskumu a prezentácii projektu umožni verejnosti zoznámiť sa s týmito výsledkami a na určitý spôsob aj upozorniť na fakty, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú život dolnozemských Slovákov a zabrániť zaniknutiu slovenskej kultúry a identity v prostrediach, kde tunajší dolnozemskí Slováci žijú a tak isto aj umožniť úradom a inštitúciám aby mali zmapovanú dolnozemskú knižnú produkciu. Cieľom projektu je aj zvýšiť povedomie o existencii a živote Slovákov žijúcich v zahraničí v slovenských regiónoch a zároveň prezentovať ich knižnú produkciu ako medzi Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Projekt je zamyslený ako pokračovanie projektu Bibliografická databáza slovenskej dolnozemskej knižnej produkcie, ktorú som spracoval pred dvoma rokmi, resp. bude to už obsiahla bibliografická dolnozemská databáza, zameraná na nasledovné tematické okruhy: história, kultúra, etnológia, umenie, literatúra, školstvo, učebnice atď. Sumarizačnú bibliografickú databázu v tabuľky excel, resp. v digitálnej podobe bude možné následne využiť na online bibliografickú databázu (ktorá nie je súčasťou tohto projektu).Takáto bibliografia by v svojej konečnej fáze umožnila výskumníkom vyhľadať literatúru na hocijakú tému, skratka bádateľ by zadal v prehliadači samotnej bibliografie tému, kde by systém automaticky vyhodil súpis literatúry, ktorú výskumník bude potrebovať na skúmanie danej problematiky.

Na základe práve uvedeného pokladám za hlavný a podstatný prínos, že mladá generácie krajanských komunít po celom svete dostáva významné impulzy pre ich trvalý záujem o Slovensko ako krajinu svojho spôsobu, prostredníctvom výskumu ich samotnej histórie.

Žiadosť na ÚSŽZ o podporu tohoto projektu

Aktuálne prebiehajúce krajanské aktivity a projekty v krajine Slovenská republika